Opéra Concrète (Čakanie v troch dejstvách)
Projekt vznikol v spolupráci s: Eva Vozárová a zdruzenie.ooo
Preludium (2”)
- Sostenuto e pianissimo. (11”)
- Sensibile moltissimo e Ambisonicamente. (17”)
- Movimento. Lasciare sonare. (23”) Postludium (ad libitum)
„… poďme sa túlať veľkým moderným mestom a pozorujme viac ušami než očami, rozlišujme zvuk vody, vzduchu alebo plynu v kovovom potrubí, jemné vrčanie strojov, ktoré celkom nepochybne dýchajú a pulzujú ako živé, tep záklopiek, dunenie piestov, škrípanie prevodov, nárazy kolies električky na koľajnice, praskanie bičom, trepotanie plátenných roliet a vlajok.“
– Luigi Rusollo: Umenie hluku. Futuristický manifest. 1913
„Celé [město] tak zvláštně zvučelo, jako by pod dlažbou ležely obrovské kovové pláty, které se tam v dutinách dunivě rozeznívaly. Basově se rozechvěly, kdykoli přejela tramvaj, jako triangl to zvonilo, když na chodník dopadl podpatek, a dokonce ani zahozený nedopalek nezůstal bez odezvy. Uvědomil jsem si, že někde tam dole – spíš než nahoře – se zaznamenává každý náš krok, skluz a skok.“
– Jan Němec: Možnosti milostného románu. 2020
Na križovatku prichádza mladá žena v čiernobielych šatách. Na vodítku vedie čiernobielu kóliu. Zastanú na čiernobielom prechode. Škrípu brzdy električky. Semafor, ten elektronický dirigent hromadného posunu, signalizuje adagio. Taliansky to síce znamená krokom, no čakajúcim na prechode, tým minútovým stroskotancom uviaznutým na asfaltovom ostrovčeku uprostred nekonečnej dopravnej scenérie, to znie ako nekonečne pomaly… V diaľke sa vynára ručiaca štvorkolka. Za rohom melodizuje elektromotor štartujúceho trolejbusu. V praskline asfaltu rastie Capsella bursa‐pastoris, tú si ale kto nevšíma. Všetci len hľadia a čakajú, pokým príde ich čas. Až kým nezaznie molto vivace!, ktoré ako warp 9 dodáva energiu do skoku na druhú stranu. Koľko rôznych myšlienok sa na tom ostrovčeku – navzájom o sebe netušiac – stretlo?
